Mám prácu snov, ale…(nahliadnite do môjho pracovného života pod toskánskym slnkom)

by Zdenka Jakešová
Mám prácu snov, ale…(nahliadnite do môjho pracovného života pod toskánskym slnkom)

Rada by som sa dnes rozpísala o tom, ako vyzerá veľmi dôležitá časť mojej práce = spoznávanie nových oblastí a zhromažďovanie osobne zažitých skúseností do krásneho toskánskeho bookletu pre našich hostí. Po tom, čo nájdeme novú usadlosť (tu nájdete naše nové prímorské usadlosti), stretneme sa s jej majiteľom, dohodneme sa na spolupráci, nasleduje to najdôležitejšie…to, čím sa odlišujeme od väčšiny cestoviek. Začínam so zbieraním informácií prostredníctvom máp, talianskych blogov, tipov od lokálnych a s prípravou náčrtu môjho itinerára. Keď je itinerár hotový, rezervujem si ubytovanie a odchádzam na skúmanie okolia novej usadlosti a priľahlej lokality…a nie vždy je to jednoduché a príjemné…

Tentoraz som sa pohybovala v oblasti okolo nádhernej dedinky Suvereto a Bibbona. Z domu som sa vybrala spolu so svojím anglickým bulldogom Čili (áno, aj ona prechodila všetko so mnou):)

Môj posledný pracovný výlet by v číslach vyzeral takto:

Počet dní: 4

Počet najazdených kilometrov: 758km

Počet krokov: 57.122

Počet pribratých kíl: 1,3 kg (napriek toľkej aktivite 😀 )

Počet navštívených miest: 36

Počet ochutnaných káv: 11

Výdavky: 688,50€ (ak ste si mysleli, že mám tieto návštevy zadarmo, nie je to tak :D)

Počet zablúdení: 3

Hororová situácia: 1

Viem, mnohí z vás si poviete, že túlať sa toskánskymi dedinkami, jazdiť kľukatými cestami pomedzi olivové háje, ochutnávať dobroty a miestne vína je práca snov, ale ako každá práca, aj táto má svoje menej svetlé stránky.

Vstávam o 6tej ráno, aby som si stihla porobiť aj svoju administratívu a do postele padám pred polnocou, dedinkami sa musím túlať i keď je vonku koniec sveta a v topánkach mám mokrejšie ako na chodníkoch, navigácia ma nie vždy poslúcha a tak som sa aj tentokrát párkrát stratila, raz ma dokonca milá „Giulietta“ ako volám tú svoju, zaviedla úzkou a poriadne strmou lesnou cestičkou k malému jazierku, od ktorého som cúvala späť na cestu so slzami v očiach asi polhodinu. Zjesť za deň asi 8 chodov a ochutnať asi 12 vín tiež nie je med lízať, verte mi:) Veľmi vtipné je tiež vytváranie slovnému popisu cesty k usadlostiam pre našich hostí..to sledujem navigáciu, hovorím do kamery všetky detaily cesty, a samozrejme sledujem premávku. Som neustále na telefóne, pretože nahrávam videá, robím fotky do postov, robím fotky praktických informácií ako otváracie hodiny atď., natáčam storiečka na Instagram, píšem si poznámky:)

Tentokrát sa mi stala aj hororová scénka…sedím si na izbe a zapisujem si informácie z dňa, nepríjemný bol už len pocit, že som sama v celej obrovskej vile (sezóna začína na Veľkú noc) vzdialenej od najbližšej civilizácie približne 4 kilometre, pokročilý večer (cca 22:00 hod.), zrazu mi na okno niekto zaklope a svieti dnu…čo si v takejto chvíli pomyslíte vy? Hovorím si, nemá cenu sa zatajovať, ozvem sa teda. Nejaká žena sa ma pýta, či ich vpustím dnu…ICH?!! Počujem dobre?! Hneď som si spomenula na Karikovu knihu Strach, ktorú som nedávno dočítala…Či som tu vraj sama?! Vravím jej nieeee, nie som sama, sme tu tri izby (no jasnačka :D), a reku nech ich teda vpustím dnu…Prisahám, že by ste sa v tej chvíli vo mne krvi nedorezali, mozgové závity pracovali naplno, vedela som, že vchodové dvere ostali nezamknuté,  premýšľala som, čím by som ich v prípade potreby ovalila, koľko nátlaku vydržia moje dvere, za aký čas príde polícia, obráni ma môj pes? Kadečo sa mi v tej chvíli premietlo rozumom. Zrazu mi volá majiteľka vily, že sa jej lastminute ohlásili stáli hostia a nech sa nezľaknem, keď začujem nejaký buchot 😀 Ohhhhhh diiiiio….môj výdych v tej chvíli museli začuť až v Ríme:)

Ale aby som sa netvárila ako chudinka, slnko nakoniec predsa vyšlo a zažila som naozaj krásne chvíle:

Majiteľka usadlosti Giulia ma pozvala na večeru so svojou rodinou a najbližšími priateľmi..sedeli sme za nádherne prestretým stolom popri praskajúcom krbe, jedli sme domácu kuchyňu pani Daniely, rozprávali sa, bavili a tým sme si utužili naše (nielen) pracovné vzťahy…nezabudnuteľný večer!

***

Objavila som ozaj jedinečné vinárstva:

***

Našla som poctivé trattorie a inovatívnych talianskych šéfkuchárov, v ktorých ma príjemne prekvapili a bez mihnutia oka ich rada odporučím akokoľvek náročným hosťom..

***

Po dlhšej dobe som sa opäť cítila ako hrdinka z talianskeho románu, keď som sa túlala po úzkych uličkách úplne sama (teda s mojou Čili), až som mala pocit, že som sa premostila do dôb minulých…

***

Napriek tomu, že mi počasie moc neprialo sa mi podarilo navštíviť všetky naplánované miesta, a objavila som pre vás krásne dedinské potraviny, pekárničky, malé farmárske trhy, kaviarne, miesta s nádhernými výhľadmi, skryté zákutia vidieka…som spokojná a šťastná, že všetko toto budete môcť zažiť aj vy!

***

Va bene amici, verím, že som vás týmito riadkami neunudila a že ste po prečítaní spoznali opäť kúsok z našej práce, ktorú robíme s radosťou a láskou a vždy je pre nás dôležité len to jedno…že vy, naši hostia, ste spokojní:)

Zdenka